Primátor Bratislavy Ivo Nesrovnal: „Byť užitočný je zmyslom môjho života“

Za hranicami zažíval ako právnik úspech a potľapkávanie po pleci, napriek tomu sa vrátil. Lebo doma je doma, lebo mesto, kde sa narodil, má rád, dokonca tak, že ho chcel zmeniť k lepšiemu. Aby aj jeho deti žili v Bratislave, ktorá je krásnym a moderným miestom na život. Doma však nikto nie je prorokom. Napriek tomu sa nechce vzdať a v premene Bratislavy chce pokračovať s plným nasadením ďalej. „Mama ma od malička učila nedať sa, jednoducho sa zaťať a ísť ďalej. Môžu mi nadávať, ale ja viem, čo je dôležité a čo musím spraviť.“ Primátor Bratislavy Ivo Nesrovnal.

Asi bolo ťažké opustiť najlepšiu nemeckú advokátsku kanceláriu, no vy ste sa rozhodli vrátiť domov. Viem, že ste vtedy cítili, že ak si máte založiť rodinu, tak tu, aby aj vaše deti zažili detstvo ako vy. Museli ste si naň v sebe nosiť úžasné spomienky...

Áno. Bolo totiž krásne a bezpečné, plné farieb vôní a bratislavského koloritu. Vyrastal som pri centrálnom trhovisku na Jelačičovej ulici, kde boli okolo pivovar Stein, Meinl, kde sa pražila káva, kúsok ďalej bol Stollwerck s vôňou čokolády, staré centrálne trhovisko, na ktorom babky zo Záhoria predávali „zelé“. Práve vtedy tam vyrastalo kúpalisko Centrál, kde sme sa chodili čľapkať do vody, neďaleko domu sme mali školský dvor, ktorý bol stále otvorený, takže sme tam hrávali v zime hokej, v lete basketbal, futbal, guľôčky... V okolí sme mali naozaj všetko, tam som chodil do jasličiek, do škôlky, školy a nakoniec aj na gymnázium, takže do osemnástich som, obrazne povedané, ani päty odtiaľ nemusel vytiahnuť.

Ideálne, aj keď neviem, či sa pod oknami rodičov dali aspoň trochu vystrkovať rožky...

Ale áno. Nosili sme dlhé vlasy, čím sme v tej dobe provokovali. Chodievali sme do pivárne, občas aj poza školu, kde si nás riaditeľ dokonca niekoľkokrát prišiel osobne vyzdvihnúť. Niečo sme teda povyvádzali, ale nikdy sme nič nerozbíjali, nepoškodzovali. Keď sme šli na Železnú studničku opekať, brávali sme si, samozrejme, so sebou aj pár fľašiek, ale nikdy sme neboli agresívni. To sme v sebe nemali.

rozhovor2018/01-mlady-ivo.jpg

"Na Starej vinárskej ceste v Bratislave ako študent a dnes ako primátor. "

Otec teda nikdy neskončil na koberci u riaditeľa?

Skončil, a viackrát, ale hlavne neskôr, keď som na mládežníckych zjazdoch revoltoval proti komunistom. Takže mi potom prehováral do duše. Keďže ho vyhodili zo strany, mal o mňa strach. Navyše sme neboli práve najbohatší, žili sme štyria v dvojizbovom byte, mal teda aj existenčné starosti a obavu, aby ho nevyhodili z práce. Nikto vtedy netušil, že komunizmus padne. Ale na druhej strane bol za to na mňa hrdý.

Bol v tom len otcovský strach, alebo vás pohľad na vtedajší režim rozdeľoval?

Naopak, u nás doma bola pozícia jasná, obe rodiny, mamina aj otcova, na bývalý režim veľmi doplácali. Starý otec z maminej strany bol živnostník, zhabali mu továreň, čiže deti nemohli študovať na vysokých školách, navyše v oboch rodinách boli kňazi, čo bol ďalší dôvod na perzekúciu...

rozhovor2018/02-rozhovor-archeo.jpg

"Vždy som rád čítal historické knihy a ako gymnazista sa túžil stať archeológom."

Vy ste sa nebáli? Alebo ste boli pripravený na to, že si zgustnú aj na vás?

Nad tým som v tom veku nepremýšľal. Ale pamätám si mestský zväzácky zjazd v osemdesiatom deviatom, práve zomrel Dominik Tatarka, takže som vystúpil s otázkou – prečo sa o ňom mlčí? Nastal obrovský potlesk, no nikdy nezabudnem na tvár Ľudovíta Pezlára a tých ostatných komunistov, ako na mňa pozerali. Vtedy som si naozaj hovoril, že toto sa asi pre mňa skončí zle. Ale nestalo sa nič, už boli príliš zľaknutí.

Práve v tomto režime ste sa však rozhodli študovať právo. Vedeli ste si predstaviť, že ho budete aj robiť?

Vždy som bol zameraný skôr akademicky, takže som po škole nastúpil ako interný ašpirant do Slovenskej akadémie vied, kde som sa venoval ochrane životného prostredia. Dva roky som sa tam pripravoval na kandidatúru, a potom prišiel november... Už predtým však bolo cítiť, že to vrie. Chodili sme na rôzne stretnutia, nakoniec, bol som aj na bratislavskej demonštrácii šestnásteho novembra, keď ešte nikto netušil, čo sa stane na druhý deň v Prahe a čo to bude znamenať. Pamätám si, ako nás obkolesili policajti a my sme tam stáli a v duchu rozmýšľali – stlčú nás, nestlčú?

Vtedy nezasiahli, ale ešte poslednýkrát stĺkli študentov na druhý deň v Prahe a to bol ich koniec. Pre vás, naopak, začiatok kariéry. Ako sa však mladý bratislavský právnik od písania kandidátskej práce dostane do kancelárie prezidenta?

Už dávno predtým som sa kamarátil s Petrom Tatárom, ktorý zakladal VPN, a vďaka nemu som sa zoznámil s Martinom Bútorom. Ten práve začal robiť v kancelárii Václava Havla, a keďže tam hľadali Slovákov právnikov, Peter mi zavolal, či nemám záujem. Samozrejme, bola to pre mňa príležitosť, takže som vzápätí na trištvrte roka odišiel do Prahy. Prijímal ma vtedy kancelár Schwarzenberg, s ktorým som podpisoval aj pracovnú zmluvu. Mimochodom, dodnes ju mám odloženú.

Takže práca, na ktorú sa nezabúda?

Určite. V tom čase to bolo výslnie svetovej politiky. K tomu prelomová doba, chodili tam Rolling Stones, dodnes si pamätám jedno premietanie filmu s Pavlom Landovským, pili sme spolu slivovicu z fľaše aj s Václavom Havlom...

To znie ako jeden veľký žúr... Čo pracovná náplň? Nenašli ste sa v nej, keďže ste už po deviatich mesiacoch opäť menili smer?

To by som nepovedal. Ako právnik som bol zodpovedný za menšiny, marginalizované skupiny, týrané ženy, skrátka ľudí, ktorí potrebovali zvýšenú ochranu, takže sme veľa cestovali a absolvovali množstvo stretnutí, čo bolo práve naopak nové a zaujímavé, ale postupne som si uvedomil, ako je to v kancelárii hierarchizované, že prezident má okolo seba svojich ľudí, ktorí žijú vo svojom svete, a ostatné sa tak nejako rozplývalo. A práve vtedy prišla ponuka z Ministerstva zahraničných vecí USA, ktoré v Bratislave hľadalo študentov do programu jednej z amerických univerzít pre východnú Európu.

rozhovor2018/03-ivo-s-knihou.jpg

"Otec nás učil láske ku vzdelaniu, bol som doslova knihomoľom."

Viem, že si na vás spomenul váš bratislavský profesor aj preto, že ste ovládali hneď niekoľko jazykov a medzi nimi aj angličtinu. Ale tú sme sa za socializmu neučili...

Tak ako všetci som sa aj ja od detstva drvil ruštinu, našťastie nemčina bola pre mňa ako pre Bratislavčana prirodzená, ale na vysokej škole mi došlo, že ani to mi nebude stačiť a chcem vedieť aj po anglicky. Našiel som si teda brigádu v Technických službách mesta Bratislavy. Zametal som zastávky, vyhadzoval smeti, čistil som ulice a peniaze som si odkladal na súkromnú učiteľku angličtiny. Takže keď potom prišla revolúcia, bol som asi na nové možnosti pripravený viac ako iní.

Takže nad príležitosťou študovať na americkej George Washington Univerzity ste vôbec nezaváhali?

Možno trochu kvôli najbližším. Vtedy totiž nebolo nič také ako skype či sociálne siete. Znamenalo to byť rok od nich naozaj preč, akoby som zmizol zo sveta. Nakoniec som však prikývol a o štyri mesiace som už sedel v lietadle do Washingtonu.

„Prvé týždne na americkej univerzite som spával na koberci, pod hlavou sveter a prikrýval som sa uterákom.“

A začal sa váš americký sen...

Naopak. Bolo to v deväťdesiatom prvom roku a zažíval som presne to, čomu sa hovorí kultúrny šok. Brutálny kultúrny šok. Prišli sme tam traja z východnej Európy, a ako prvé nám povedali: Nájdite si ubytovanie! Ako – nájdite? U nás sa internáty prideľovali... Otvorili sme si teda Washington Post, lebo nám poradili, že tam nájdeme inzeráty, vyhliadli sme si jeden byt a šli si ho pozrieť. No keď sme na tej adrese vystúpili z metra, ocitli sme sa v najväčšom gete. Napriek tomu sme zazvonili a spýtali sa, či naozaj prenajímajú byt, no tí ľudia na nás len vyvalili oči: „Áno, ale nie vám!“ Každý, komu sme to rozprávali v škole, sa len chytal za hlavu. Ale nám nikto nepovedal, že Washington bol v tom čase oblasťou s najvyššou kriminalitou, kde došlo každý deň k dvom vraždám... Len nás hodili do vody a museli sme plávať. To platilo, mimochodom, aj o škole – dostali sme len informáciu, že potrebujeme dvadsaťštyri kreditov, že si máme vybrať predmety, ktoré nás zaujímajú, a uvidíme sa o rok. Nikto nás nevodil za ručičku, žiadne osobitné programy pre cudzincov...

To človek asi aj zapochybuje, či sa rozhodol správne, nie?

Priznávam, prvé ráno mi tiekli slzy... Po pätnásťhodinovej ceste a meškaní lietadla nás totiž dali do takého hotelíka, kde keď som zapol svetlo, rozutekali sa na všetky strany šváby. Bolo tam teplo, vlhko, zápach. A ráno, keď som sa zobudil, tak to na mňa celé padlo – a toto ma teraz čaká rok. Naozaj mi bolo ťažko na duši.

„Bol to neskutočný dril, ktorý sa nedá porovnať s ničím, čo som dovtedy zažil. Prvý polrok som mal jediný voľný čas v týždni tri hodiny v nedeľu popoludní.“

Ten hotel však nezostal vaším domovom...

Nie, nakoniec sme si prenajali byt v Arlingtone, asi desať staníc metrom od univerzity. Bohužiaľ bez nábytku, takže som spával na koberci, pod hlavou sveter a prikrýval som sa uterákom. Po čase sme na ulici našli písací stôl, ktorý niekto vyhodil, a potom nám nejaký Poliak poradil lacný obchod, kde sme si za desať dolárov kúpili matrace a nejaké spacáky. A za stotridsaťsedem dolárov som si ešte doprial bicykel, ktorý mám, mimochodom, doteraz na magistráte. Na ňom som jazdil do školy.

**Život sa vám tak trochu zmenil na galeje. Vrátila vám to aspoň tá škola? **

Najhoršie to bolo zo začiatku, keď som si sadol na nejaký seminár, nerozumel som takmer nič. Človek si myslí, že vie po anglicky, mal som totiž absolvovaný najvyšší TOEFL certifikát, no tam zistíte, že to ešte nič neznamená... V škole z nás však vyžmýkali všetko. Bol to neskutočný dril, ktorý sa nedá porovnať s ničím, čo som dovtedy zažil. Prvý polrok som mal jediný voľný čas v týždni tri hodiny v nedeľu popoludní, inak to bola každý deň od rána od siedmej do večera do polnoci škola, učenie, denne sto strán textu. Musel som to prečítať a naučiť sa dopredu tie ťažké právnické termíny. Doslova som žil obložený slovníkmi. Oni totiž nerobili rozdiely – cudzinec-necudzinec, vyvolávali nás zaradom. Bolo to brutálne ťažké, ale zároveň bolo vo mne niečo také – si v Amerike, musíš! Navyše oni vás sami prinútia, aby sa vám to podarilo úspešne absolvovať. A to, že to nakoniec zvládnete, vám dodá neuveriteľné sebavedomie a sebaistotu do života – toto som dokázal, už dokážem všetko.

Bolo to také náročné len pre cudzincov?

Pre všetkých rovnako, ale tí ľudia si to neskutočne vážili. Dobré vzdelanie sa totiž rovná dobrý život. Napríklad absolventi tejto školy majú priemerný plat okolo stotisíc dolárov ročne. Tým, že si to platili, v nich navyše bolo odhodlanie nijako to neoklamať. Na začiatku všetci študenti skladajú sľub čestnosti a naozaj ho aj dodržiavajú. Tam som zažil niečo, čo tu nepoznáme – home exam, čiže skúšku, ktorú si môžete zobrať vypracovať domov. Nikto pritom nepodvádza, každý to poctivo urobí sám. Len raz som sa jedného spolužiaka spýtal, či by mi nepomohol s angličtinou, a on na mňa vyvalil oči – veď si zložil sľub čestnosti! Tam to jednoducho funguje. Investovali do toho, lebo chcú dobré vzdelanie, a to nedostanú v škole, kde sa podvádza.

„Američania vedia, že keď chcú dobré vzdelanie, nedostanú ho v škole, kde sa podvádza.“

Takže nakoniec to bolo viac ako len právnický postgraduál...

Presne tak. To, čo som tam zažil, ma potom sprevádzalo celý život. Bola to škola života, toho, ako zdolávať ťažkosti.

To sa v živote naozaj zíde. Potrebovali ste to aj pri hľadaní práce, alebo vám tá škola automaticky otvárala dvere?

Jednoznačne. Vo svete top poradenských právnických profesií, v tom „crème de la crème“, najlepších z najlepších, je totiž dôležité mať dobrú univerzitu, hlavne dobrú anglosaskú univerzitu. Navyše, vtedy sa zjednocovala Európa, prichádzali sem veľké koncerny s investíciami a potrebovali poradcov, ktorí poznali európsky aj americký právny systém, a takých bolo málo. Dostal som teda hneď niekoľko ponúk od amerických advokátskych firiem, ktoré však nakoniec prebila nemecká ponuka. Pre mňa bolo totiž dôležité zostať v Európe, aj preto, že som chcel mať bližšie domov.

Bol návrat na starý kontinent jednoduchší? Alebo vám aj začiatky v nemeckom Stuttgarte dali zabrať?

Tým, že som ovládal nemčinu, v podstate nie. Veľmi rýchlo som do toho nemeckého kolektívu zapadol a stal som sa doslova jedným z nich. Nikdy mi nedali najavo, že som cudzinec, naozaj boli veľmi féroví, veľa vyžadovali, ale presne toľko aj dávali. Vyvrcholilo to tým, čo sa dovtedy ani potom cudzincovi, a ešte z východnej Európy, nestalo – urobili ma spoluvlastníkom. Pritom ide o dlhodobo najlepšiu nemeckú advokátsku kanceláriu.

„Nemci mi nikdy nedali najavo, že som cudzinec, naozaj boli veľmi féroví, veľa vyžadovali, ale presne toľko aj dávali.“

Vybrali ste sa síce v otcových šľapajach, keďže bol sám právnikom, ale vy ste to dotiahli o poriadne kusisko ďalej. Musel byť na vás neskutočne hrdý...

Nezhovárali sme sa o tom často, ale verím, že bol. Že sa tešil, že sa mi podarilo to, čo jemu nikdy nebolo umožnené, lebo sa narodil do doby, ktorá bola krutá. Stalinizmus a socializmus ľudí neuveriteľne ničili, no vo všetkých tých obmedzeniach aj tak dokázal veľa, nehovoriac o tom, z akých podmienok pochádzal. Jeho otec, hoci nebol židovského pôvodu, zahynul totiž v koncentračnom tábore Dachau, pričom po ňom zostali tri malé deti. Vyšiel teda z biedy, ktorú si nedokážeme ani predstaviť. Nemci ho zobrali ako malého trinásťročného chlapca a musel na letisku vykopávať bomby... Dodnes mi sťahuje hrdlo, rovnako ako vtedy, keď mi o tom rozprával.

rozhovor2018/04-ivo-s-detmi.jpg

"Až rodina mi priniesla úplné životné naplnenie."

Napriek tomu, že vaša profesionálna cesta bola taká úspešná, ste sa po čase ocitli na konečnej...

Áno, po štrnástich rokoch, to už som pôsobil v Prahe, kde som bol zodpovedný za českú a slovenskú pobočku, som čoraz viac cítil narastajúcu prázdnotu, doslova stav vyhorenia. To je v našej profesii dosť časté, hlavne keď nemáte v živote balans. A ten som ja nemal, keďže som nemal rodinu. Mal som síce vzťahy, ale žiadny sa neskončil spoločným projektom rodiny. Takže vo mne rástlo napätie, cítil som nespokojnosť, ale nevedel som, čo ďalej. Nevedel som si totiž predstaviť, že nebudem ďalej robiť to, čo dovtedy. Veď tá práca bol môj život. Vybudoval som to, žil som tým, bol som toho súčasťou a ono mojou... Viem si predstaviť, že opustiť to znamenalo ako skočiť bungee jumping, vykročiť do neznáma. Človek asi poriadne dlho váha, kým to spraví... Čo vás nakoniec postrčilo? Dostal som tinitus – ušné šelesty, a vtedy som si uvedomil, že mi aj telo dáva najavo, že mám niečo robiť. Navyše som bol čoraz viac demotivovaný, čo už videli aj kolegovia. A keďže ten môj príbeh tam bol naozaj úžasný, v žiadnom prípade som nechcel, aby sa to nakoniec skončilo zle. Dohodli sme sa teda na polovičnom úväzku, aby som mal priestor rozmyslieť si, čo ďalej. Ale veľmi rýchlo bolo jasné, že už nie je cesty späť. Nevedel som síce, čo ďalej, kde budem robiť, ako budem žiť, vedel som však, že tak, ako som žil dovtedy, už žiť nechcem. Opäť mi pomohla tá americká skúsenosť, to presvedčenie, že keď som to zvládol tam, určite sa nejako o seba postarám aj teraz. Ako sa u nás hovorí – človeče, pomôž si, aj Pán Boh ti pomôže. A s týmto som skončil.

rozhovor2018/05-ivo-a-seniori.jpg

"Vážim si každú chvíľu strávenú v rozhovoroch s našimi bratislavskými seniormi."

Vy ste síce presne vedeli, čo robíte, ale chápalo to aj okolie, vaši najbližší? Čo povedal otec?

Myslím, že sme sa obaja tešili na dlhé rozhovory. Bolo toho veľa, čo sme si mali povedať. Paradoxom bolo, že hoci som sa vrátil aj preto, aby som bol práve s rodičmi viac, v deň, keď som definitívne skončil, otec zomrel. Úplne náhle, bez varovania. Dostal infarkt a plány na naše rozhovory boli preč.

rozhovor2018/06-ivo-s-maminkou.jpg

"Najkrajšie chvíle sú tie s rodinou."

„Hoci som sa vrátil aj preto, aby som bol práve s rodičmi viac, v deň, keď som definitívne skončil v Nemecku, otec zomrel. Úplne náhle, bez varovania.“

Nevyhnala vás tá nečakaná strata potom späť za hranice, aby ste ušli pred smútkom?

Nie. Už som bol doma a vedel som, že tu zostanem. Našiel som si byt nad Bratislavou, ale keď som sa na ňu pozeral z okna, čoraz viac som si uvedomoval, že niečo tu nie je v poriadku. Bol som totiž už zasiahnutý tou nemeckou skúsenosťou, a koniec koncov aj pražskou. Tam som videl, že tie mestá sa vyvíjajú, že sa opravujú chodníky, robia cesty. Keď som prišiel sem, o to viac mi to udrelo do očí – dokelu, prečo to tu nefunguje? Tým, že to bolo moje mesto – tu som sa narodil, tu som vyrástol, mal som Bratislavu rád, tak mi to nedalo. Začal som sa o ňu viac zaujímať, stal sa zo mňa občiansky aktivista, neskôr poslanec. Vedel som totiž, že tu si chcem založiť rodinu. A po tom, ako som stretol svoju partnerku, a naozaj veľmi rýchlo cítil to, čo som predtým nezažil v žiadnom vzťahu, že toto je konečne dievča na spoločný projekt – rodina, definitívne mi to všetko zapadlo do seba.

„Našiel som si byt nad Bratislavou, ale keď som sa na ňu pozeral z okna, čoraz viac som si uvedomoval, že niečo tu nie je v poriadku.“

To znie tak trochu ako rozprávka. Takže by sa žiadalo už len dodať – a žili šťastne, až kým nepomreli... Vy ste však chvíľku po tom, čo vám vaša polovička oznámila, že budete otcom, na revanš oznámili jej, že chcete kandidovať na primátora Bratislavy. Nenarazila nakoniec vaša túžba po rodine na tú pomôcť svojmu mestu?

Našťastie nie, Mirka je totiž rovnako ambiciózna a cieľavedomá. A práve to mi na nej vždy imponovalo, že sme si v tom podobní. Že ani ona nefňuká, a keď v niečom vidí význam, tak sa do toho pustí a zvládne to. Samozrejme, že nie je jednoduché zladiť rodinu s takou náročnou prácou, ale ako hovoria Nemci – man wächst mit seinen Aufgaben, čiže – človek s úlohami rastie.

„Až keď som sa opäť usadil v Bratislave, som stretol svoju partnerku, a naozaj veľmi rýchlo cítil to, čo som predtým nezažil v žiadnom vzťahu. Toto je konečne dievča na spoločný projekt rodina.“

rozhovor2018/07-ivo-rodina-hojdacka.jpg

"Najkrajšie chvíle sú tie s rodinou."

Čo iné vám aj zostávalo, veď vaša prvorodená dcéra sa nakoniec narodila len chvíľu pred vaším zvolením. Ako ste to zvládali?

(smiech) Viete čo? Jedno dieťa – žiadne dieťa... To viem teraz povedať na sto percent!

Prehovoril hrdý dvojnásobný otec, ktorý sa pred dvoma rokmi dočkal aj syna. Došlo po narodení Thea k novému prerozdeleniu úloh? Ktoré vám teda pripadli?

Každé ráno odvádzam dcéru do škôlky a večer deti zase spolu ukladáme spať. A keďže naša Adelka je veľmi živé a tvrdohlavé dievčatko, ranné vstávanie je niekedy poriadne dlhý proces – vstať, obliecť sa a zvládnuť jej „maminka ma oblečie, nie, tato ma oblečie, chcem byť krásna, to chcem, toto nechcem a nechcem ísť ani do škôlky, ani raňajkovať...“ To všetko musíte nejako nenásilne zlomiť, v čom je našťastie Mirka geniálna. No niekedy mám aj tak pocit, že najväčší boj som vyhral a vrchol môjho dňa nastáva o ôsmej ráno, keď ju odovzdám pani učiteľke.

„Darí sa mi, samozrejme, s veľkou podporou Mirky, zvládať aj rodinu, aj mesto, hoci občas si aj ja, ako mnohí muži, vypočujem, že som iba otec na hranie.“

V každom prípade je to celkom dobrá rozcvička na zápasy, ktoré zvádzate ako primátor. Tie vás už vyčerpajú, alebo sa s vami dá rátať ako s otcom ešte aj večer?

Jasné, som síce rád, keď prídem domov pred ôsmou, no už vo dverách na mňa obaja skočia, lietajú, robia si medzi obývačkou a kuchyňou prekážkovú dráhu, naháňajú sa a naozaj máme čo robiť, aby sme ich pomaly upokojili, utíšili a podarilo sa nám ich uspať. Zatiaľ to teda ide a darí sa mi, samozrejme, s veľkou podporou Mirky, zvládať aj rodinu, aj mesto, hoci občas si aj ja, ako mnohí muži, vypočujem, že som iba otec na hranie.

rozhovor2018/08-mladi-futbalisti.jpg

"S malými Bratislavčanmi."

Jasné, medzi tým totiž treba aj vychovávať, veľa vysvetľovať, čo-to zakázať, čo končí na ženských pleciach vo väčšine rodín. Aj keď na tých vašich je toho tiež požehnane. Kedy si človek tú ťarchu uvedomí? Prišlo to hneď v prvý deň? Mimochodom, pamätáte si naň?

Presne. Rozhliadol som sa po kancelárii a prvá myšlienka, ktorá mi prebleskla hlavou, bola – tak, a teraz musíš spraviť, čo si sľúbil. Keď som však prebral Bratislavu, to mesto bolo na kolenách. Prvé mesiace som len odhaľoval hĺbku problémov a odsekával hlavy chobotníc, ktoré tu boli naťahané. Pritom som si uvedomoval, že ľudia čakali, že keď tam prídem, okamžité sa začnú zmeny. Prirovnal by som to však k lodi – keď vyplávate a zistíte, že vám do nej zateká, čo urobí normálny kapitán? Ide do podpalubia a začne opravovať diery, stroje, nádrže, valce, prosto všetko to, bez čoho sa nepohne ďalej. Nevýhoda je, že ste v kotolni a nevidieť vás, ale musíte to urobiť a až potom môžete vyjsť na palubu a robiť ohňostroj. Niektorí ho síce chceli vidieť hneď, no keby som začal ním, teraz tá loď ide ku dnu. Uprostred oceánu.

rozhovor2018/09-ivo-bike.jpg

"Najradšej chodím športovať do Bratislavského lesoparku."

„To, že narážam na prekážky, že to nejde ľahko, ma vždy nakopne ešte viac, lebo tu chcem žiť, chcem, aby tu vyrástli moje deti, chcem, aby žili v peknom a fungujúcom meste. A sme na dobrej ceste to dosiahnuť.“

Nenapadlo vám tam v tej „kotolni“, že ste mohli byť radšej niekde inde? Možno vo vlastnej čistej advokátskej kancelárii a robiť v pokoji na svojom a nemusieť stále počúvať, ako ste to mali robiť inak...

Podľa mňa by mal byť človek v živote užitočný. Robiť správne veci, aj keď to znamená ísť proti prúdu. Pre mňa je to zmysel života. Sebe som už užitočný bol, a teraz tu mám byť pre druhých. Pre rodinu, deti, ale aj pre komunitu, v ktorej žijem.

rozhovor2018/10-ivo-trnavske-myto.jpg

"Bratislavčanom sme vrátili mnohé zrekonštruované verejné priestory, aj podchod na Trnavskom mýte."

Dobre, dali ste tomu štyri roky života, zistili ste, že je to doslova beh cez prekážky a často aj bez povzbudzovania publika... Nestačilo? Čo vás viedlo k tomu, že sa o dôveru ľudí chcete uchádzať aj na ďalšie volebné obdobie?

Naučil som sa veci doťahovať do konca, lebo každá zmluva sa končí až poslednou bodkou. A tam ešte nie sme. To, že narážam na prekážky, že to nejde ľahko, ma vždy nakopne ešte viac, lebo tu chcem žiť, chcem, aby tu vyrástli moje deti, chcem, aby žili v peknom a fungujúcom meste. A sme na dobrej ceste to dosiahnuť.

rozhovor2018/11-rozhovor-beh.jpg

"Som bežec na dlhé trate."

„Podľa mňa by mal byť človek v živote užitočný. Robiť správne veci, aj keď to znamená ísť proti prúdu. Pre mňa je to zmysel života. Sebe som už užitočný bol, a teraz tu mám byť pre druhých. Pre rodinu, deti, ale aj pre komunitu, v ktorej žijem.“

rozhovor2018/12-ivo-dobrovolnictvo.jpg

"Zmyslom môjho života je byť užitočný."

Ostaňme v kontakte

Nechajte mi svoju e-mailovú adresu a magazín, prípadne iné dôležité novinky dostanete priamo do elektronickej pošty.